1.1. Ako sa to začalo

Prešiel takmer mesiac od momentu, ako som si uvedomila tú nechutnú vnútornú bolesť ramena. Skúsila som už takmer všetko, počnúc liekmi a končiac bylinkami. Som praváčka a bolelo ma ľavé rameno, takže som ho úspešne odstavovala z činnosti, čo iste chápete nebol žiadúci element.

Keď už bolesť bola neúnosná, vybrala som sa k známemu, ktorý bol neurológom . Teda nebol to môj známy, ale známeho známy a pre mňa teda úplne neznámy. Celý ten čas, ktorý bol medzi objednaním na vyšetrenie až po prekročenie prahu ambulancie som sa už bolesťou nezaoberala. Myslela som si, že to bude tak ako vždy, prídem a dostanem recept na tabletky, ktoré si podľa vlastného uváženia vyberiem alebo nie. Vždy som to tak robila, prečo by to teraz malo byť inak. Lenže od istého času už viem, že vždy je všetko inak...

Zaklopala som na dvere ambulancie a zvnútra zaznel mužský hlas:

„Ďalej!!"

Pomaly som otvorila dvere a za stolom sedel chlap s okuliarmi na nose. Zdá sa, že toto bude ten môj vybavený doktor. Podľa pokynov som teda išla ďalej. Po úvodných formalitách, nepodstatného charakteru a pár otázkach, ktoré boli mierené na môj zdravotný stav mi oznámil:

“Podľa všetkého máte Parkinsona.”

“Preskočilo mu? Mám 35 rokov. A toľko ešte viem, že Parkinson je choroba starých ľudí a prejavuje sa hlavne trasením. A to je asi tak všetko. Na vlastné oči som žiadneho človeka s touto chorobou nevidela.

“Nemáte náhodou niekoho v rodine, kto by mal túto diagnózu?” opýtal sa lekár.

“Nie, nemám!” odpovedala som mu hlasom s náznakom prekvapenia a vystrašenia. Ale hlavne, vôbec som mu neverila.

“Je potrebné urobiť rôzne testy, bolo by dobré, keby ste budúci týždeň prišla na pár dní do nemocnice, nech sa to potvrdí.” navrhol mi.

“Alebo skôr vyvráti” pomyslela som si.

Doktor si zrejme všimol môj skľúčený pohľad, pretože ma začal upokojovať slovami, ktoré ma naozaj neupokojili.

“No, nie je to príjemná choroba, ale vždy lepšie ako rakovina. Už na to máme lieky, celkom dobre sa s nimi dá existovať, dokonca aj chodiť do práce,. Lieky fungujú minimálne päť rokov a potom... No, to sa uvidí, veď veda sa stále vyvíja. Možno sa dovtedy niečo nájde.

Po tomto vyčerpávajúcom, vraj povzbudzujúcom rozhovore som si dohodla termín v nemocnici a rozlúčila sa s lekárom. Prvá dávka plaču prišla v aute pred nemocnicou. Naozaj som nevedela pochopiť, prečo ja. Nefajčím, nepijem, športujem, zdravo sa stravujem, tak kde som urobila chybu?

Ani neviem ako som sa dostala domov, oznámila “skvelú novinu” a nechala som ich, nech si to spracujú sami, zavrela som sa do izby a zúfalstvo sa dostavilo v plnej paráde. Veľmi dobre si už nepamätám, čo sa všetko sa ten večer dialo, ale jedno viem. Uzavrela som dohodu sama so sebou, že sa tak ľahko nedám. Nie som chorá a už vôbec nemám túto diagnózu. Nastúpim  teda do nemocnice a dokážem všetkým, že sa mýlia. A s touto myšlienkou a slzami v očiach som nad ránom zaspala.

.