1.17. Zaseknutá v obchoďáku

V ten deň som nemala extra dobrý deň. To sa niekedy stáva. Bez diagnózy ste možno mrznutí, uhundraní, ale napriek tomu fungujete. S diagnózou ste k tomu všetkému aj nehybní, takže tým pádom ste aj mrzutí aj uhundraní, nebojím sa povedať nesmierne nasraní, pretože vy chcete, ale telo sa ani nepohne. Ale nepredbiehajme, pretože pôvodne som sa vybrala na poštu do obchodného centra. Zaparkovala som v podzemnej garáži a rôznymi cestičkami, schodmi a chodbami som sa dostala k môjmu vytúženému objektu.

 Ozaj, keď spomínam schody, musím vyzdvihnúť ich záslužnú činnosť pre moju kondíciu. Schody používam vždy a všade a ak by ste sa ma opýtali, čo by som chcela pod stromček, určite by to boli schody. Ja ani nikto v mojom okolí totiž nechápe, že napriek minimálnemu pohybu, keď ma postavíte ku schodom idem. Preto milujem schody akejkoľvek veľkosti, hlavne aby ich bolo čo najviac. Neviem ako nazvať túto svoju posadnutosť schodmi, ale pokojne ju môžeme nazvať aj schodofília. Dôležité je, že táto moja závislosť nie je nelegálna, preto si ju môžem užívať kdekoľvek a v akomkoľvek množstve.

  Tak som sa úspešne prekráčala k pošte, vystála som si povinnú radu, za peniaze sa zbavila listov a uvažovala, čo ďalej. Príznaky mi hovoril, že nič normálne už nevymyslím a mala by som zrýchliť, pretože všetko mi ukazuje na to, že o chvíľu budem mať zásek... Do garáže som ešte prišla, ale ďalej ma to už pustiť nechcelo. Stála som a čakala, dala som si lieky a čakala. A nič, nabehnúť moje telo odmietalo čoraz intenzívnejšie.

 Nuž čo vám poviem, nie je to žiadna sranda, keď podozrivo stojíte na jednom mieste a náhodou sú to dvere auta, ktoré vám nepatrí. Najskôr si ma obzerali okoloidúci, potom začal okolo mňa krúžiť ochrankár. A nakoniec prišiel aj majiteľ auta. Čo narobíte v takej chvíli, hrdosť musí ísť preč a treba požiadať o pomoc. Majiteľ bol sympatický pán do 60 rokov a keď som mu vyklopila aký mám problém a že ho poprosím nech ma odvedie k autu, prvé dve minúty nechápal. Nakoniec mu svitlo, chytil ma za ruku a pomaly ťahal smerom, ktorým som mu ukázala. Stále neveril, že niečo také môže existovať. Medzitým mi rozprával o svojej diagnóze a spoločne sme skonštatovali, že pliaga sadá na našu generáciu a chorí sú čoraz mladší ľudia. Pri aute sa uistil, že nič nepotrebujem a po mojom poďakovaní odišiel.

Bola by to veľká náhoda, keby čítal tieto riadky, ale ak náhodou, tak ešte raz vďaka.

  Druhá príhoda sa udiala v celkom inom obchodnom centre. Opäť nepríjemný zásek, lieky a čakanie. Po chvíli som objavila nápojový automat, ktorý bol celkom blízko, len bolo treba zísť pohyblivým pásom. Vystriehla som si kedy je na páse najmenej ľudí a vtedy som vyrazila. Je to tak 15 metrov, do desiatich minút by som to mohla stihnúť...medzičas sa mi vydaril, takže kvóty som nakoniec splnila. Pri automate som začala vyberať peniaze, veľmi mi to nešlo a okrem toho sa pri automate zjavil chlap a plynulo sa ma opýtal:

-         Hello, do you ok? Tak nie len že otravuje, ale nevie slovensky? Rozhodne môj výzor nezodpovedal stavu „ok“ a tak som povedala iba jedno slovo „no“.

-         Can I help you? - Do čerta, ako ti teraz v rýchlosti a ešte aj anglicky vysvetlím, ako mi môžeš pomôcť.

Lámanou angličtinou s vytiahnutím všetkých slovíčok až niekde z miechy som mu vysvetlila situáciu a on na moje veľké prekvapenie pochopil. Viedol ma pomaly k autu a celý čas sa vytešoval, že dnes je gentleman. V prípade náhodného prečítania si článku za  použitia prekladača posielam aj tomuto anglicky hovoriacemu gentlemanovi ďakujem.

 

No a čo som tým vlastne chcela povedať? Boli časy, keď som sa túto chorobu nesmierne hanbila. Radšej som stála hodinu na ulici bez pohnutia, ako by som priznala, že potrebujem pomoc. Hlavne keď ľudia pozerajú, čo vám asi je. No áno, ľudia pozerajú. Čo asi tak majú robiť, keď nevedia, čo vám je? Môžete urobiť len dve veci. Buď sa kvôli tomu trápiť a neukazovať sa, ale to sa dostanete do štádia, že budete už len doma a na ulicu vyleziete možno len po tme.

A tá druhá je tá, že sa prestanete kontrolovať a sledovať a jednoducho pôjdete von. A ak to príde a vy nežijete na pustom ostrove, vždy sa nájde niekto, koho môžete osloviť a požiadať ho o pomoc. Pretože ľudia pomáhajú radi, len musia dostať šancu. A či už to robia pre vás, alebo pre svoje osobné uspokojenie, to vy už riešiť nemusíte.