1.9. Na dovolenke si dovolíme

        Som na dovolenke. Síce len na krátko, pretože využívam voľný víkend, ale predpokladám, že to využilo aj množstvo z vás, takže je celkom možné, že si tento článok čítate na balkóne hotelovej izby . A ak máte šťastie, pozeráte sa na more a nie na dvor a pomocný personál práve zametajúci chodník. Povedzme si však otvorene, že často to nie je o šťastí, ale o obchodnej dohode medzi vami a recepčným personálom za účelom presunu nehmotného majetku z vašej pokladne do pokladne obchodného partnera. No jednoducho, keď mu nestrčíte žiadne eurá, tak si trpte v pivničných priestoroch miestneho luxusného hotela. Akurát luxus začína na prvom a končí na najvyššom poschodí. Tam ho totiž všetok schovali. No a vaše priestory ostali pre tých, čo nechcú podeliť a ešte na jednu kategóriu sme zabudli a to sú booking hostia. Neviem prečo, ale v poslednom čase vždy keď objednám ubytovanie cez booking, dostanem to najhoršie. Vedecký výskum však o tejto téme robiť nemienim a tak s touto témou končím.

      Takže slovenské more, minimálne sedem hodín cesty. Minulé roky som takúto dlhú cestu znášala nie veľmi dobre, väčšinou som bola stuhnutá a unavená. Tento rok je to iné. Kokosový olej šlape ukážkovo. Pomaly sa približujem k spotrebe štyroch polievkových lyžíc denne, ale je to pre mňa veľmi ťažké. Ako som už písala v inom článku, od detstva nemám rada vôňu a ani chuť kokosu, v akejkoľvek podobe. Keď sa však chcem hýbať, musím to akceptovať.  Spomenula som pohyb? Tak sa mu teda chvíľku venujme. Moja dovolenka je vždy spojená s pohybom. Ráno si idem zabehať, počas dňa je to plávanie a pred večerou väčšinou posilňovňa (strašné slovo, ja používam iné, ale takto je to žiaľ vraj pravopisne správne).

      Keď ráno vybehnem von, stretávam tam väčšinou tie isté typy, napríklad nemeckých dôchodcov, ktorí behávajú pravidelne a už z diaľky vám zdravia. Ďalší sú mladí, ťažko národnostne zaraditeľní bežci, ktorí majú v ušiach slúchadlá, zrejme aby prehlušili ten pekelný rachot, ktorý vydávajú morské vlny narážajúce o pobrežie. Jasné robím si srandu. More je more a nič ho nenahradí. A to je tak asi všetko. Občas sa vyskytne nováčik, ale to sa stáva málokedy. Tak kde sú všetci? Samozrejme na raňajkách typu all inclusive v miestnej hotelovej reštaurácii. Často už od siedmej, naberajú si hlava nehlava, žalúdok v panike protestuje, ale zbytočne. Lebo keď oko vidí toľko podnetov, rozum sa zastaví a človek sa prestane ovládať. Žalúdok nie je nafukovací, ako balón, a preto sa toto obžerstvo musí niekde prejaviť. V tom lepšom prípade nabratím váhy, v tom horšom, tráviacimi problémami. Pretože ak si niekto myslí, že sa bude obžierať a bude mu k pohybu stačiť poobedňajšie „akože“ cvičenie v bazéne v sprievode mladej animátorky, tak je mi ľúto, ale nestačí. Lebo napríklad počas 30 minútového behu spálite len približne 230 kcal a to stačí na spálenie jednej čokoládovej sušienky. Pri pomalšom tempe ani to nie. Tak čo s tým? No nič. Normálka. Jesť s rozumom. Vyberať si. Vaše telo predsa nie je odpadkový kôš, preto neviem, prečo by ste ho mali kŕmiť odpadom. Že vám to chuti? No presne z tohto dôvodu tam tie zvýrazňovače chuti a rôzne ďalšie éčka sú. Aby vám to chutilo. Ja viem, dovolenka je od slova dovoliť si ale nikde som nevidela dovolenku s heslom doraziť sa. Tak sa  odteraz prosím zamyslite pri každom ďalšom jedle, čo vlastne jete, čo to všetko obsahuje a čo z toho máte. A hýbte sa. Človeku je predsa pohyb prirodzený. Stačí sa len zaťať. A urobiť prvý krok. Ten najťažší. Ale keď ho už raz urobíte, tak spustite celý proces s rôznymi vizuálnymi a zdravotnými benefitmi. Ak ste si nie istí, nájdite si osobného poradcu, alebo kouča.

Alebo mi napíšte, spolu niečo vymyslíme.

A čo som tým vlastne chcela povedať? Vlastne nič. Len som vám chcela pripomenúť, aké šťastie máte, že sa môžete pohybovať, len tak normálne chodiť, skákať,  bežať. Vážte si to. Na svete je totiž veľa ľudí, ktorí majú jediné želanie - hýbať sa. A práve to im splniť nemôžete.